Som chorá už druhý týždeň, šla som k lekárke, kde sa stalo...
(tieto slová, ktoré sem napíšem, som napísala dnes o 11:06 do svojho denníčka, ktorý si tajne skrývam pod matracom už vyše dvoch rokov, mám za potrebu sa s nimi podeliť aj s vami, prepáčte mi to, viem že o ňom tu bolo veľa článkov, len proste, nemám sa komu zveriť... )
,,Nenavidím každú minútu svojho života, keď o niečo poprosím stane sa presný opak! Nechcem ho vidieť a uvidím ho, prečo ma ten kurevský život vystavuje stále tej istej bolesti? Čo som komu do prdele urobila, že ma nikto nevie uchrániť pred číhajúcou bolestou? Čo som v živote posrala na toľko, že nemôžem byť šťastná? Len chvíľu šťastná."
A prečo som vlastne tieto slová napísala? Pretože, keď som vošla do dverí, ktoré viedli chodobou, kde sídlila moja lekárka,
A prečo som vlastne tieto slová napísala? Pretože, keď som vošla do dverí, ktoré viedli chodobou, kde sídlila moja lekárka,
som na jednej z lavičky videla jeho postavu, jeho tvár, jeho ruky, jeho. Vždy sa na mňa usmial
, vždy..ale teraz? Pozrel sa na mňa, hodil nejakú grimasu podobnú úsmevu, sklonil hlavu a nehovoril nič.. Zabolelo to, pretože si za to môžem sama, len ja si za to môžem. Sadla som si oproti nemu (inde totižto miesto voľné nebolo a mne sa nechcelo tak dlho čakať postojačky). Som prvýkrát zamilovaná a to tak príšerne...
Strašne moc som chcela vedieť,čo sa odohráva v jeho v hlave. V mojej nebolo nič..len prázdno a zmätok.. Nikdy som nemala šťastie na chlapov. Biologický foter ma bil už ako štvorročnú, pokúšal sa ma znásilniť. Adoptívny foter ma neznáša a tento chlap, čo sa mi dostal pod kožu tým jeho úsmevom a modrými očami ma raní tým, že absolútne strácam kontrolu nad tým kto som, čo som a ako rozmýšľam - ja vlastne nerozmýšľam, keď som pri ňom, pred ním, za ním - bohaaaaa.
Je mi trápne, že vás otravujem článkami ako sú tieto - verte mi, všetko píšem so slzami. Bolí ma to, že som dopustila, aby mi ubližovali ľudia ale najviac bolí to, že si sama šľapem po svojom živote - nevážim si nič čo mi možný osud chcel dopriať, zahadzujem to do koša a potom sa divím, že mi berie to, po čom túžim... možno sa len bojím byť šťastná, alebo?


Comments
Víš co bych teď nejraději udělala? Našla tě a pořádně objala. Potýkám se taky s prvním zamilováním, ale i tak pořád nevím, jak se cítíš. Když ti teď napíšu, netrap se s tím, bude to jen věta, která ztratí svůj význam, protože vím, že nepomůže, tolikrát mi tu větu někdo řekl, pomohlo to? Ne.
Pokus se usmát, zkus to, neuvidím tě jestli ses teď usmála, ale doufám, že se usměješ, i přes slzy v očích.
:)