Bolí to, každý kúsok, každé vlákno môjho tela...

Ten pocit, keď sa pozriem do zrkadla a som znechutená. Zo seba. Ani nie z toho ako vyzerám, ale kto som.
Nechcem byť mnou, nechcem, jednoducho nie. Chcem byť šťastná a robiť všetko bez strachu zo zlyhania, užívať si všetko čo príde spontánne - nie, musím byť iná, musím sa báť a skrávať sa v kúte. Som tichá a ustráchaná, bojazlivá a hanblivá sťa ryba vo vode..
Chce sa mi plakať, keď sa obzriem dozadu a vidím len to zlé, čo som za sebou zanechala, koľkým ľuďom som ublížila, len preto, že som sa bála si ich pripustiť k telu..
Ospravedlňujem sa, že skoro (všetky) články sú depresívne, pochmúrne a ak sa nedajbože, niekomu zhorší nálada, kvôli tomu, že sem príde, och odpustite..
Ja len, nemám nikoho, komu by som sa spovedala a jednoducho povedala "všetko je napiču, man," nikto taký nejestvuje a preto to píšem sem, lebo aspoň tu to môžem povedať bez strachu, pretože viem, že mám skvelé čitateľky a viem, že sa občas niekto nájde, kto ma považuje za človeka vhodného na psychiatrickú liečebňu, ale ja viem, že je to len minimum ľudí, ďakujem vám holky, veľmi.
Ja len, nemám nikoho, komu by som sa spovedala a jednoducho povedala "všetko je napiču, man," nikto taký nejestvuje a preto to píšem sem, lebo aspoň tu to môžem povedať bez strachu, pretože viem, že mám skvelé čitateľky a viem, že sa občas niekto nájde, kto ma považuje za človeka vhodného na psychiatrickú liečebňu, ale ja viem, že je to len minimum ľudí, ďakujem vám holky, veľmi.
Dobre, znelo to ako pohrebná rozlúčka, aj to mi prepáčte - dnes som taká bez nálady, smutná a otrasne slabá, že som to musela zo seba dostať von, všetko.
Nenávidím sa...


Comments
ten pocit, ked sa pozriem do zrkadla uplne poznam. neznasam to, kym som, co robim a ako zijem. ticha, bojazliva, stale zavreta doma. stastna som uz nebola poriadne dlho, minimalne tak naozaj stastna. uz to ani neboli, iba je to take neprijemne prazdno, ktore cloveka zoziera zvnutra ani nevie ako.
tiez nemam nikoho, komu by som sa mohla vyspovedat, vzdy mam pocit, ze ludia maju svoje vlastne problemy a niekedy ani neviem, ako by som to vsetko vysvetlila. na blogu ludia pocuvaju a vedia pochopit ako sa citis. je dobre vyrozpravat sa aspon pomocou pismenok, ked uz nikto iny, kto by ta pocuval neexistuje. no niekedy sa iba treba poriadne porozhliadnut po svojom okoli.
prajem, aby si sa citila lepsie :)