
...rozmýšľala som nad tým, aké to je byť šťastná. Vedieť si povedať, žijem, milujem, usmievam sa. Niekedy to tak bolo, ale ako sa hovorí, všetko sa raz končí.
Občas si ľahnem na posteľ, zapnem si hudbu, vypnem myseľ a rozmýšľam, či ešte niekedy dokážem byť tou akou som bola.
Dospievam, hľadám sa. Hľadám svoje možnosti, no ja ich hľadám v hudbe. Hľadám sa v textoch piesni. Vadí to mame, vadí to otcovi, vadí do bratovi, vadí to sestre, vadí to babke, vadí to dedkovi, vadí to všetkým. Chcem si vstúpiť do svedomia, no moja túžba dotknúť sa hviezd je silnejšia, než čokoľvek iné. Preto sa len pýtam: Prečo? Prečo to nikto nechce pochopiť? Prečo sa ma nikto z rodiny nesnaží pochopiť? Dokáže to vôbec niekto iný než ja?
Mám svoj svet, kde žijem ja, hudba, pero, papier. Nikto iný. Nechcem nikoho iného. To je na samote to dobré. Nikto mi už viac neublíži. Jedine ak sa mi potrhá papier, poláme pero, hudba prestane hrať.
Chcem sa priblížiť srdcom priblížiť k iným, no mám svoj obranný štít, ktorý mi to nikdy nedovolí. Možno je to aj dobré.
Nikdy som nebola tá, ktorá by si nechala skákať po hlave. Nikdy som nebola dievča šikany. Nikdy som nebola zlá žiačka. Prečo? Kvôli tej maske čo mám na svojej tváry. Niekedy rozmýšľam, či som sa s ňou nenarodila.
Nedovolí mi kričať, nedovolí mi plakať, nedovolí mi mračiť sa. Dovolí mi len predstierať, že som naozaj šťastná. Je to vôbec prospešne? Pomáha to nejak? Asi áno, keď si každý myslí, že som šťastná.
Keď plačem? Nikto si to nevšíma. Keď sa usmievam? Všetci sa pýtajú prečo.
Azda sa nemôžem usmiať? Je to zakázane? Kto mi odpovie na moje otázky? Kto?

Ale ja pevne verím, že všetko sa zmení. Veď ako sa hovorí, život človeka sa vie zmeniť behom jednej sekundy. Tak ja len čakám na tu jednu sekundu...


