
Upadli ste niekedy do depresie? Strachu?
Neviem či môj úpadok osoby sa dalo nazvať depresia. Bola to bolesť. V ten deň, keď som sa obliekala do školy, mama prišla, sadla si ku mne na posteľ, chytila za ruku a povedala: Zomrela nám babička.
Nie moja babka, ale mamina. Moja prababka. Bola chorá, 30 rokov po mrtvici.
Táto osoba bola jediná v mojom živote, ktorá mi hovorila aká som krásna. Jediná v mojom živote sa dokázala na mňa usmiať, aj keď bola vyčerpaná. Nevadilo mi, že mi hovorí meno, ktoré nie je moje. Bola som rada, že ju mám.
Raz som prišla v pyžame, vlasy na každú stranu a ona sa usmiala a povedala: Krásna si. Krásna.
Keď zomrela, nikto mi to viac nepovedal. Nikto mi viac do očí nepovedal, aká som krásna. Nešlo o to, že to teraz od niekoho vyžadujem, viem že nie som krásna, ale išlo o ten princíp.
Stratila som sebavedomie, stratila som úsmev na tváry. Pár dni som preplakala a potom prišiel pohreb. Plakala som ako malé dieťa, no cítila som, že je pri mne a utiera mi slzy.
Teraz sa na to pozerám a chýba mi. Ale povedala som si, čo som stratila za tých pár mesiacov si teraz musím proste vynahradiť!
Lenže ďalší úder je nedôvera od blízkych. Mama mi stále hovorí ako ja sa na ňu vyseriem, nikdy sa o ňu nepostarám. Je to bolestivé, pretože ja sa o ňu zaujímam, vždy keď jej je smutno opýtam sa, čo sa deje. Prečo si potom o mne myslí také blbosti?
Že vraj sa o ňu budú starať moji dvaja mladší súrodenci. Hahahahaha, no.
Aj vy ste to niekedy zažili? Také bodavé slová od rodiny?



Comments
Znám ten pocit, já přišla o nejlepší kamarádku a o dobrého kamaráda dá se říct v jednom měsící.
Na deprese, úzkosti a všechny podoné pojmy jsem se rok léčila, rok jsem lezila po psyhciatrii jak blbec.
Zase bude lépe, uvidíš:)
to je mi líto :/
ano, já to poslouchám každý den..
ahoj, taky jsem ti psala o spřátelení
.. přidám si tě :)